Ľudskosť v Rímskokatolíckej cirkvi? Niekde žiaľ neznámy pojem.

Autor: Peter Lucian Baláž | 25.4.2019 o 13:40 | (upravené 26.4.2019 o 14:44) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2158x

Rímskokatolícka cirkev má v súčasnosti mnoho problémov, zvlášť, čo sa týka sexuálnych škandálov. Jeden vážny problém je popritom úzkostlivo skrývaný pod povrchom - svätenie mužov za kňazov až po smrti ich manželiek.

Pri uchádzaní sa o akékoľvek zamestnanie sú vyžadované viac či menej náročné podmienky. Uchádzač o vodiča autobusu musí mať vodičské oprávnenie skupiny „D“. Kandidát na vojaka musí mať zodpovedajúci zdravotný stav a splniť fyzické aj psychické testy. Ten, kto sa chce stať učiteľom musí mať príslušné pedagogické vzdelanie. Je to prirodzené. Ak by však pre ženatých bolo jedno z kritérií vdovstvo, isto by boli z takejto požiadavky oprávnene pobúrení.

Rímskokatolícki muži sa môžu aktuálne stať kňazmi buď ako neženatí alebo vtedy, keď o svoje manželstvo prídu, po smrti manželky. Bežný rímskokatolík by „mal“ tento stav, kde je vdovstvo kvalifikačným prvkom, považovať za ten najlepší. Bohuvďaka, je tu aj mnoho rímskych katolíkov so zdravým uvažovaním, ktorí sú pohoršení z tohto stavu. A keďže rímskokatolícke kňazstvo nie je len obyčajným zamestnaním, ale povolaním, o to viac je namieste pýtať sa, prečo tu má miesto takéto neľudské kritérium.

Centrálny odkaz ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista je láska: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." (Jn 13, 34 -35)

Môj biskup problém požiadavky vdovstva úplne odignoroval a označil za výstrednosť, vraj preto, že sa nikde v cirkevných spisoch nevyskytuje. Že sa nikde o probléme nehovorí, v tom má pravdu, neznamená to však, že problém nejestvuje. Opak je pravdou. Svätíme až tých, ktorým zomrie ich milovaná manželka. Ani počuť o tom, že by mali byť svätení na kňazov za života ich manželiek. Tradícia sa musí dodržať za akúkoľvek cenu, hoci sme zistili, že aktuálne sa nestotožňuje so skutočným kresťanským personalizmom. Nehovoriac o tom, že korene tejto Tradície boli úplne iné. Ježiš Kristus si za apoštolov povolával aj ženatých aj slobodných.

Áno, nekatolík či nekresťan môže mávnuť rukou a skonštatovať, že Rímskokatolícka cirkev je celá akási divná, aj v tejto svojej morbídnej požiadavke. Nebolo by ale dobré, ak by túto hroznú skutočnosť nekatolíci a nekresťania prestali reflektovať a neapelovali by na Rímskokatolícku cirkev, aby prestala uvažovať čisto inštitucionálne a začala konať v prospech človeka a uplatňovať príkazy jej Zakladateľa. Pomôžte nám, rímskym katolíkom, k väčšej úcte k človeku! Vy – nekatolíci, v mene Kristovho príkazu lásky a vy -  nekresťania, v mene humanity.

Celibát ako krásnu formu zasvätenia sa Bohu poznajú aj východné cirkvi zjednotené s Rímom. Pri celibáte rímskych katolíkov však závažný problém spočíva v tom, že sa mu výsostne rezervovalo miesto pre kult. Až do tej miery, že ak má ženatý muž prijať kňazstvo, musí stratiť svoju milovanú manželku. Tento stav sa musí v duchu skutočnej antropológie a kresťanského personalizmu zmeniť k lepšiemu.

Veľkému rímskokatolíckemu teológovi Karlovi Rahnerovi vďačíme za myšlienku: „teológia je antropológia“.  Naozaj, božie veci sa priamo dotýkajú základných vecí ľudských.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píšu Arnab Das a Jacek Rostowski - Fórum

Nemecký vrchol končí, nasleduje návrat Francúzska

Čo znamená nová situácia vo svete pre európsku integráciu.

Píše Mikuláš Sliacky

Fico by si mal kúpiť kladivo

Nebyť Lucie Žitňanskej, už by Jankovská bola v Súdnej rade.


Už ste čítali?